Môžu byť splnené podmienky vydržania (aj) bez existencie písomného nadobúdacieho úkonu?
V dnešnom článku sa budeme zaoberať jednou z čiastkových otázok, majúcich zásadný vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním – preukázanie oprávnenosti a dobromyseľnosti držiteľa.
Základným účelom inštitútu vydržania je uvedenie dlhodobého faktického stavu do súladu so stavom právnym. 1
Jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že
držba musí byť oprávnená.
Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci (vykonávanie práva) spojené s
vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda
splnená (okrem iných) aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie
je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci.
Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú
vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom
dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje.
Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá
usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu,
dôvodné. 2
V praxi sa často stretávame so situáciou, kedy oprávnený držiteľ, resp. jeho právny nástupca (napr.
dedič) dlhodobo, dobromyseľne a nikým nerušený držal určitú vec (napr. užíval pozemok), avšak
z akýchkoľvek dôvodov sa nezachovala kúpna zmluva, na základe ktorej sa chopil držby určitej veci,
prípadne bol tento úkon urobený v ústnej forme.
Preukázanie oprávnenosti držby sa v takejto situácii (napr. pri absencii písomnej nadobúdacej zmluvy k
nehnuteľnosti) môže javiť ako mimoriadne obtiažne, pričom ani ustálená rozhodovacia prax v tejto otázke
donedávna nebola jednotná.
Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci vo veci 1VCdo/1/2024 nedávno vyslovil zjednocujúci
právny názor, že právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a
oprávnenosť držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť
neoprávnenosť držby. Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec
zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako
bezodplatné plnenie.
Vo vzťahu k neexistencii nadobúdacieho titulu k vydržiavanej veci je potrebné uviesť i to, že držba predpokladá
existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad vecou, ku ktorej musí pristúpiť
animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik
držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod.
Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa
existencia právneho dôvodu nenachádza. V súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi
oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou. Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou
titulárnou a držbou vzniknutou na základe tzv. domnelého titulu, tak ako to robí napr. § 991 Českého občianskeho
zákonníka. Oprávnená držba je založená na objektívne posudzovanej dobromyseľnosti držiteľa, že mu vec alebo
právo patrí.
Držiteľ je teda dobromyseľný o tom, že mu vec patrí vtedy, keď je poctivý, čestný o tom, že svojou držbou
vykonáva vlastné právo, a teda že svojou držbou nerobí inému zle, že nezasahuje do práva iného, že nekoná
bezprávne. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny poriadok ako taký, ale či ho
môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na
jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu
jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe. Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na
skúmanie poctivosti konania držiteľa z objektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu.
Ako je už uvedené vyššie, je to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej
uchopenia a právny dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich
oprávnenosť držby.
Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie dobromyseľnosti
držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani právny omyl nie je - z hľadiska platnosti a existencie právneho
dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný alebo neospravedlniteľný.
Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje poctivosť konania konajúceho a jeho
dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté
koná v dobrej viere t. j. v ospravedlniteľnom omyle o poctivosti nadobudnutia držby.
Na základe uvedeného je možné zotrvať na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba,
aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti
svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. 3
***
Právo nehnuteľností, do ktorého spadá aj vyššie uvedená problematika predstavuje jednu z ťažiskových oblastí,
ktorými sa v našej advokátskej kancelárii zaoberáme. V prípade záujmu o naše právne služby v tejto oblasti nás
neváhajte kontaktovať na: office@attor.sk.
1 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 4Cdo/283/2009 zo dňa 27.10.2020 (R73/2015).
2 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 2Cdo/27/2005.